Športový klub polície Prešov

Taliansko - ostrov ELba 2003

Bus S myšlienkou potápania na Elbe som sa pohrával už pár rokov, ale uskutočniť to sa my podarilo až tento rok. Keďže najlepšie potápanie v týchto končinách je pred alebo až po sezóne, tak sme sa rozhodli, že sa tam vyberieme v septembri. Počkali sme si na zaujímavý last minutes a hurá na ostrov. Času na balenie bolo pomenej, tak nezabudnúť na žiadnu dôležitú časť výstroje, ostatné veci nás až tak nezaujímali. Na cestu sme sa vychystali traja potápači plus jeden cyklisto - turista (fotoreportér Milan - blesk). Hneď na začiatku dovolenky v blave sme začali dostávať prvé kvapky adrenalínu. Po príchode na miesto odkiaľ sme sa mali nalodiť do autobusu sme zistili, že z tohto miesta žiaden autobus smerom do Talianska neodchádza a to bolo 20 minút pred odchodom, tak zistiť správne miesto nástupu a rýchlo tam. Ďalšou adrenalínkou bolo to, keď sme zistili, že nie sme na žiadnom zozname cestujúcich a tak sme si svoje miesta v jednom z troch autobusov museli vydobyť. Nakoniec sa nám podarilo dostať do autobusu s klimatizáciou a bez prívesného vozíka s bicyklami. Cestu sme zapíjali fajným domácim slivkovým lekvárom v kvapalnom skupenstve (50%) ala Milan
A potom už len 20 hodín a konečne cítime slanú chuť mora ...   Do Piombina sme dorazili skoro ráno a nalodili sme sa na prvý trajekt , ktorý to mal namierené na Elbu do jej správneho mesta Portoferaia. Ostrov nás privítal vetrom, dažďom a vlnami. V deň príchodu sme sa bližšie oboznámili s okolím kempu a s mestečkom Lacona. Keďže nám v ten deň počasie nežičilo - boli veľké vlny, tak sme sa čaptali vo vlnách a relaxovali po úmornej ceste. Kúpanie v metrových vlnách bolo príjemné, no občas nám dali zabrať série troch a viacerých vĺn idúcich tesne za sebou . Na druhý deň sme chceli urobiť zoznamovací ponor na vrak lode " Elviscott ", ponor sme mali urobiť spolu s ďalšou skupinkou Čechov, ktorí mali doraziť hneď zrána, ale kvôli problémom na ceste sa ponor zrušil a tak sme si našli náhradný program a to cyklistický výlet do hlavného mesta Portoferraio. Mesto bolo zaujímavé, našli sme tam aj tri potápačské obchody so slušným výberom. Po prehliadke mesta sme sa vrátili na obed do kempu. Nás to však ťahalo viac do vody, tak sme sa poobede vybrali šnorchľovať k neďalekým pobrežným skalám a útesom. Šnorchľovali sme v zálive Golfo di Stella. Už pri šnorchľovaní sme vo vode videli rozmanité druhy morských rýb. Prešnorchľovali sme asi 1 km pobrežia a našli sme tam zaujímavé úkryty rýb v kavernách a malých jaskynkách. Boli sme ubytovaní v karaváne a večernú siestu sme trávili pri dobrom talianskom víne. Prístav Portoferraio skaly siesta v karaváne
Prst Preprava na lokalitu Potápanie sme mali dohodnuté s Pavlom Šenkom ( Adventuresports - Brno ). Konečne nadišiel nový deň a na tranzite po nás prišla Petra. Do auta sme naložili všetky potrebné veci a hurá do prístavu mestečka Lacona. Pri kompletizovaní výstroje sme boli cely nedočkaví, kedy príde čln s Pavlom a zoberie nás na lokalitu s tajomným menom Scoglio che Bara. Čln mal cez 4 m a bol poháňaný motorom Mercury s 20 HP. Po 10 minútach jazdy člnom sme sa dostali na lokalitu a rýchlo sme naskákali do vody. Po zanorení a preskúšaní OOA sme zahájili ponor zostupom do 18 m a prehliadkou podmorskej fauny a flóry. Najprv sme potápali  vo štvorici, ale Pavel po 20 minútach odišiel k člnu, tak sme zostali v trojici. Videli sme zopár muréniek a húfy rýb. Na tejto lokalite je v 35 m potopená rybárska loď, ale to sme si nechali na budúce. Po necelej hodine sme zdraví a plný zážitkov ukončili ponor a vrátili sme sa do prístavu. Teplota vody bola 26°C a viditeľnosť okolo 20 m.
panorama zálivu Golfo della Lacona

Na ďalší deň sme mali sľúbený ponor na vrak lode "Elviscott" čo sa aj napriek zhoršenému počasiu naplnilo. Cestou do dediny Pomonte z oblohy padlo zopár kvapiek dažďa a dvíhal sa aj silnejší vietor od mora, ale nás to neodradilo, skôr posilnilo v odhodlaní po topiť sa k vraku. Na pláži sme sa nahodili do gala a opatrne sme v trojici vhupli do mora. Breh bol posiaty balvanmi a pri neopatrnom počínaní by vlny mohli hodiť potápača do balvanov a trochu ho tam poobíjať. Vietor fúkal od mora na pevninu, tak aj vlny mali tento smer, čo nám veľmi zhoršovalo plávanie po hladinu k útesu na ktorom stroskotal "Elviscott". Makali sme o 106 a skoro sme stáli na mieste, tak sme sa ponoril na dno do 6 m a po dne sme sa dobojovali k útesu. Útes sme chceli oboplávať sprava, ale asi to nebola najlepšia voľba, lebo prúd nás veľmi vyčerpal a odfúkol nám jedného člena asi 100 m od nás, tak sme sa museli znovu vynoriť a počkať, kým k nám po hladine dopláva. Potom sme sa ponorili a zrazu sa pred nami objavila jedna časť trupu lode - bola to veľká oceľová platňa - bok lode. Odtiaľ sme pokračovali k zvyšnému torzu lode. Bol to nádherný pohľad na vcelku zachovalý vrak. Urobili sme prehliadku zvonku trupu a aj zopár penetrácií do vraku. Ponor bol nenáročný, lebo vrak leží v hĺbke 13 m. Podstatnú časť svojej zásoby vzduchu sme minuli pri boji s prúdom a tak nám neostávalo nič iné, než ukončiť ponor a po dne s pomocou prúdu a kompasu sa vrátiť späť na breh. Na fotke pózuje Maroš spolu s "Elviscottom". Cestou späť sme sa zastavili v akváriu v mestečku Marina di Campo. Tu sme videli všetko s čím sa môžeme stretnúť pod a nad hladinou mora. Vyhladovaní sme sa vrátili do kempu a tu na nás čakalo milé prekvapenie. Kuchár Janko nám dovolil vojsť do kuchyne, a nám v tej chvíli ku šťastiu už nič nechýbalo, lebo na stole bol veľký hrniec so špagetami a chutnou omáčkou. Opraskali sme sa koľko do nas vošlo, dupľa sa opakovala 2 - 3 krát. vrak elviscotta Aquárium v Marine di Campo
východ sĺnka z Capo Stella na Isola Corbella Po zdupľovanej večery sa mi nechcelo vyvaľovať na posteli tak som sa si urobil prechádzku po "prste" - polostrove Capo Stella, ktorý sme mali priamo pred nosom. Z hrebeňa boli pekné výhľady na oba zálivy (Golfo Stella a Golfo della Lacona) a tiež na mestečko Capoliveri na úpätí hory Monte Calamita (413 mnm). Vtedy ma napadlo, že by bolo zaujímavé odtiaľto pozorovať východ slnka. Spolu s Milanom sme si ráno privstali a vydali sme nájsť vhodné miesto na pozorovanie východu slnka. Miesto sme našli na najvyššom bode polostrova Capo Stella a už sme iba čakali, kedy sa objavy ohnivá guľa nad obzorom. Keď už sme mali nafotených dosť záberov z východu slnka, tak sme sa začali predierať ďalej až na koniec prsta. Milan týmto nápadom nebol veľmi nadšený, lebo mal oblečené iba kraťasy a kraky boli riadne ostré, čo zanechalo stopy na našich nohách. Pohľad, ktorý sa nám naskytol na konci prsta určite stál za tú námahu. Asi 100m od konca prsta bol v mori útes Isola Corbella, kde sme mali dnes urobiť ponor. Potom už nasledoval rýchly presun do kempu na raňajky a príprava na ponor.
Ponor sme robili na východnej strane útesu Isola Corbella. Potápali sme ako vždy v trojici. V čele som bol ja, určoval som smer a maximálnu hĺbku ponoru, za mnou plával Maroš a trio uzatváral Braňo. Zostúpili sme do 31 m, kde sme videli veľké červené gorgónie. V menších hĺbkach boli k videniu murény a pri hladine sme zbadali veľký húf mladých barakúd. Ponor sme ukončili s 50 vo fľaši a vrátili sa späť do prístavu v Lacone. rybičky
Relax pri bazéne Parťák Na ďalší deň si Braňo dal voľno a spolu s Milanom išli na fakultatívny výlet (východný okruh), Maroš doobeda relaxoval pri bazéne a tak som doobedňajší ponor urobil so skupinkou Čechov. Ako vždy doteraz, tak aj na tento ponor sme vyrazili z prístavu a na lokalitu sme sa dostali po 10 minútach jazdy člnom. Eróziou časti pobrežia a následným zosuvom pod hladinu mora vznikla zaujímavá lokalita Capo Stella. Zosunuté pobrežie pod morskou hladinou vytvorilo krásne scenérie a podmorskú jaskyňu. Ponor sme začali pozvoľným klesnutím do 35 m ale keďže tam bolo pomenej života, tak sme sa vrátili na úroveň 15 - 20 m. V hĺbke 12 m bol vchod do jaskyne, tak sme sa rozhodli, že je dôkladne preskúmame. Po vstupe pokračovala asi 3 m vertikálnym komínom, ktorý vyúsťoval do dómu, v ktorom na strope rástli nepravé koraly. V ľavej časti pod stropom bolo pokračovanie s vyústením von, ale bola to veľmi úzka štrbina, cez ktorú sa nedalo pretlačiť v žiadnej polohe ďalej. Napravo bola jaskynka ukončená dvoma východmi, jeden nižšie miestnený bol voľne preplávaťelný a druhý vyššie umiestnený s rozmermi 1 x 0,5 m sa mi pri prvom pokuse nepodarilo prekonať, ale vedel som, že poobede sa tu vrátim a dostanem sa cez neho von. Poobedňajší ponor som na tej istej lokalite absolvoval spolu s Marošom. Vďaka predchádzajúcemu ponoru som už vedel, že nemá význam sa tlačiť pod 20 m, tak sme sa motali v úrovni 20 - 10 m. Pri tomto motaní sme narazili na čistiacu stanicu murén, na ktorej práve dve krevetky - čističe odstraňovali starú kožu a parazitov z tela murény. Po dokončení práce muréna spokojne odplávala zo stanice so svojej diery v útese. Pri pozornom sledovaní dna sme uvideli medzi skaliskami aj prudko jedovatú rybu zvanú ropušnica. Je nebezpečná aj preto, že sa výborne maskuje a pri neopatrnom dotyku ohrozuje zdravie a život potápača. Po obhliadke okolia prišla na rad jaskyňa a úzka štrbina, ktorú som chcel preliezť. Po prehliadke všetkých zákutí jaskyne Maroš vyšiel von cez hlavný východ a ja som sa popasoval so štrbinou. Po vypustení všetkého vzduchu z krídla a vydýchnutí to už nebol veľký problém sa pretiahnuť von. Smerom na juh od jaskyne sme našli aj ďalšie štrbiny, ktorých stropy a steny boli porastené hubami. Keďže sme sa čľaptali v plytkej vode, tak ponor sme ukončili po 70 minútach.
A to sa už pomaly blížil koniec nášho turnusu a s ním aj posledný ponor. Keďže už sme mali odpotápané všetky zaujímavé lokality v okolí Capo Stella, tak nám Pavel chcel ukázať aj lokality pri Capo di Fonza a pri zátoke Golfo di Campo. Bolo potrebné preplaviť sa člnom na nové kotvište v prístave mestečka Marina di Campo. Nalodili sme sa ešte v Lacone a po 45 minútach jazdy sme sa ocitli pri lokalite Coralline Interne. Rovné dno bolo v 15 zarastené posedóniami a bol problém zakotviť čln, tak Pavel ostal hore a nešiel s nami do vody. Táto lokalita je útes pod hladinou mora, ktorý klesá do hĺbok cez 40 - 50m. V 30 m je vchod do vertikálnej jaskyne, ktorá vyúsťuje v 15 m. Pri ponore sme nemali svetlá, tak sme do jaskyne nešli, len sme si ju obzreli zvonku. V jej okolí bolo množstvo rýb. Na konci ponoru sme si spravili foto a ukončili sme ponor. Potom nás čakala už iba polhodina cesty do Mariny di Campo. V prístave nás už čakala ďalšia skupina potápačov, ktorý sa po našom vylodení nalodili a išli sa potápať. My sme si zbalili veci a Petra nás odviezla do Lacony. Pre Maroša a Braňa to už bol posledný ponor, no ja som sa rozhodol, že si spravím ešte jeden ponor v deň nášho odchodu z ostrova. Poobede som si požičal bycikel a išiel som si pozrieť ďalšie prístavné mestečko Porto Azzurro. Je to veľmi malebné mestečko s peknou promenádou v blízkosti prístavu. Z Porto Azzurra som si to strihol ešte aj do Portoferraia a odtiaľ rovno cez kopec na večeru do kempu. Demontáž výstroja po ponore v Marine di Campo Porto Azzurro
socha Madonny Môj posledný ponor bol na najznámejšej lokalite Elby a to na Scoglio della Triglia. Je to útes vyčnievajúci 10 m nad hladinou. V 17 m je socha Madony v životnej veľkosti. Maximálna hĺbka je 25 m. Ponor som absolvoval spolu s Petrou, najprv sme museli zakliesniť kotvu medzi skaly, lebo hladinu začali čeriť vlnky. Pri tejto činnosti sme zbadali ropušnicu medzi skalami, presne tam kde sme chceli uložiť kotvu. Nedalo sa nič robiť, museli sme nájsť inú miesto pre kotvu. Potom sme zostúpili k soche, ktorú sme si dôkladne prezreli a pokračovali sme popri útese až do 25 m. V dierach bolo vidno murény a tesne nad dnom som zbadal pekného kanica - vraj stály obyvateľ tejto lokality. Pár krát som oboplával celý útes a po vycvakaní zvyšných fotiek som ponor po 75 minútach ukončil ponor. Ostatní ma už čakali zložení v člne. Bola to pekná podmorská rozlúčka s ostrovom. Nasledoval zrýchlený presun do kempu, opláchnutie a zbalenie výstroje a šup do autobusu.
Cestou späť sme si urobili aj večernú prehliadku mesta Pisa a jej šikmej veže. Potom už iba dlhá noc na podlahe autobusu a poobede sme šťastní vystúpili v Žiline pri štadióne. Odtiaľ sme naše plné kufre ťahali smykom až na vlakovú stanicu a odtiaľ rovno do Tulčíka. Konečne sme doma všade dobre - doma najlepšejši. caf kandy Moby line Vežička v Pise

bottom corner